O práci v lese
Zastavení 4
Dnes při procházce v Beskydských lesích upozorní na těžbu řev motorových pil. Dříve však lesní zvěř věděla, že se těží, díky rozléhajícím se halekačkám dřevorubců po zalesněných svazích. Lidé zde kdysi dávno těžili v jedlo-bukových pralesích staré stromy, suchá torza či mrtvé dřevo, které stahovali dolů do vesnice. Štíhlé smrky, obklopující nás aktuálně, jsou výdobytkem moderní doby. Jak to tedy přesně v lese vypadalo dříve?
Po vymanění obce z panské správy na počátku druhé poloviny 19. století se Prostřední Bečva začíná rozrůstat (v roce 1869 zde žilo 1 725 obyvatel v 255 domech). Obec se stala součástí soudního okresu Rožnov. Lidé nacházeli práci v lesích, v nichž se těžilo dřevo následně splavované po Bečvě nebo zpracovávané na místní parní pile, a v rámci zemědělské činnosti, ale pro obživu veškerého místního obyvatelstva to nestačilo. Proto se museli Prostřednobečvané vydávat na sezónní zemědělské práce do okolí, případně docházeli za prací na Frenštátsko, Kopřivnicko a Ostravsko (tzv. Záhořané). Po roce 1850 se také řada rodáků odstěhovala, někteří dokonce až do USA. Zemědělský charakter obce přetrvával i po roce 1900, kdy více než pětinu katastru obce zabíraly pastviny (515 ha z 2 347 ha), druhou pětinu pole (371 ha) a louky (280 ha) a necelou polovinu lesy (1 117 ha). Tomu odpovídal také vyšší počet dobytka (62 koní, 632 skotu, 248 bravu, 256 ovcí).
Osidlování Rožnovska probíhalo ve 13. a 14. století. Původně zde byly bukové a jedlo-bukové porosty, probíhala zde přirozená obnova (popadané stromy). V nižších polohách rostly lípy, duby, habry. Díky hlubokým lesům a velkému zastoupení buků zde vzkvétala tzv. „lesní řemesla“, tedy výroba dřevěného uhlí, výroba dehtu, výroba potaše (popelových škvarků, viz. zastavení 2).
Kysucké drevorubačstvo
Drevorubačstvo v minulosti zohrávalo v živote ľudí na Kysuciach i ďalších najmä hornatých oblastiach Slovenska mimoriadne významnú úlohu. Išlo o tradičné ľudové zamestnanie zahŕňajúce najmä ťažbu a dopravu dreva. Pôvodne bolo drevorubačstvo na Kysuciach pevne spojené s osídľovaním regiónu. Klčovanie tunajších hustých lesov predstavovalo najmä v 16. storočí zásadnú činnosť pri získavaní a osídľovaní novej pôdy i pri ťažbe dreva určeného pre stavebné práce i výrobu náradia, pričom drevorubačstvo v tomto období ostávalo úzko spojené s roľníctvom. Vyklčované a následne vypálené plochy obyvatelia premieňali na polia a pasienky. Na požarkoch, ako tieto vypálené plochy nazývali, vysievali najmä ikricu – archaickú a na horské pomery uspôsobenú odrodu raže. Neskôr sa drevorubačstvo stalo samostatným zamestnaním predstavujúcim súčasť poddanských povinností. Na Kysuciach a ďalších horských regiónoch – Orave, Liptove, hornom Turci a ďalších regiónoch severného Slovenska sa drevorubačstvo rozšírilo najmä 18. storočí. Pre jeho význam v živote miestnych ľudí ho dokonca často nazývali drevený chlieb, pretože pri obmedzených možnostiach poľnohospodárskej výroby neraz predstavovalo hlavný zdroj obživy.
Drevorubači najčastejšie pracovali v partiách, ktoré podľa potreby vrchnosti realizovali najmä väčšie práce. Pri práci v lese používali sekery, drevené a železné kliny, lúpače kôry, kyjanice, štipáky, ku ktorým od 19. storočia pribudli dvojručné píly značne zvyšujúce efektivitu ťažby. Jednu partiu tvorilo niekoľko 4 až 5-členných skupín. V každej zvyčajne boli dvaja piľari a sekyráši , z ktorých jeden pomáhal piliarom pri podtínaní, piaty člen lúpal kôru. Práca drevorubačov zahŕňajúca stínanie stromov, odkôrovanie kmeňov, ich pílenie, štiepanie, a približovanie (prepravu) dreva bola fyzicky ťažká. Vykonávali ju predovšetkým v zime a na jar. Drevorubači odchádzali za prácou do hôr zväčša na týždňovky a na tento čas si každý bral potrebný proviant pozostávajúci z jednoduchých, výživných a trvanlivých surovín, ktoré sa dali ľahko skladovať a pripravovať aj v teréne. V batohoch drevorubačov tak zväčša nechýbali múka, loj, slanina, soľ, strukoviny, kúsok chleba i zemiaky. Kto fajčil pribalil si jeden až dva paklíky (vrecká) tabaku, prípadne i fľašku pálenky. Každý drevorubač si zvyčajne varil sám, najčastejšie tradičné drevorubačské pokrmy zahŕňajúce najmä rozličné obilné kaše, melence (mrvenica vyrobená z múky a vajec), pučky (šúľance), ktoré sa zväčša jedli iba jednoducho omastené lojom alebo slaninou. V neskoršom období si väčšie a lepšie organizované partie varili spoločne. Drevorubači bývali po 10 – 12 chlapoch v provizórnych čečinových kolibách. Čas mimo práce si spestrovali rozličným spôsobom, napríklad hraním rôznych hier i spievaním piesní. Medzi miestnymi drevorubačmi boli obľúbené najmä tradičné ľudové kysucké piesne s tematikou hôr, lesnej práce i zbojníctva ako napríklad: Iďže svadba z hory, Jánošík, Jánošík, Rumbe ľiška, V Javorovej hore a iné.
Kysuckí drevorubači ťažili a dopravovali drevo najmä pre potreby hlavných kysuckých feudálnych panstiev − Strečnianskeho a Budatínskeho zaberajúcich rozhodujúcu časť regiónu. Z miesta ťažby sa drevo približovalo vo forme celých kmeňov alebo napílené na metrovinu či siahovinu najrozličnejšími spôsobmi. Najčastejšie spúšťaním po svahoch alebo v žľaboch, ťahaním pomocou ťažnej sily dobytka, koní i sánok s ľudským poťahom na tzv. zberné miesta ležiace najmä pri vodných tokoch. Pri dostatočnej vodnej hladine drevo odtiaľto dopravovali voľným plavením alebo zviazané na pltiach až do Budatína, odkiaľ často pokračovalo po Váhu až do Komárna alebo i ďalej. Drevo na domácu spotrebu sa najskôr olúpalo od kôry, ktorú pod názvom dub drevorubači predávali garbiarom na výrobu černidla. Olúpané kmene potom zľegarovali – položili na dva priečne položené kmene a zvyčajne cez zimu ich nechali vyschnúť, následne sa používali na stavbách alebo na výrobu rozličných drevárskych výrobkov. Drevorubačstvo ostávalo významným zamestnaním na Kysuciach až do polovice 20. storočia, keď vďaka industrializácii nahradila tradičné formy zamestnania práca v priemysle. V niektorých oblastiach Kysúc však drevorubačstvo vo svojej modernej podobe zastáva v zamestnaneckej skladbe stále významné miesto.
