O zvoničkách a času na horách

Zastavení 9

V dobách před internetem a dokonce i před telefony ubíhal čas v horách jinak. Lidé si svůj den plánovali dle zvonění signalizující určitou část dne. V dnešní době by byla zvonička multifunkčním komunikačním kanálem, nenahraditelným pro dorozumívání se v osadě. 

Zvoničky se stavěly v odlehlých oblastech obce, vysoko v horách, v blízkosti pasekářských usedlostí nebo na samotách. Předkové je stavěli, aby jejich prosby měly blíž k Bohu. Zvoničky svolávaly obyvatele k modlitbě nebo oznamovaly církevní události. V obcích, kde nebyl kostel, plnily funkci malých svatých míst, kde lidé mohli vyjádřit svou víru. Kromě náboženských úkonů oznamovala zvonička klinkáním také odchod některého ze starousedlíků na věčnost, ale vyzvánělo se na ni i v čase požáru nebo ohrožení. Zvonění lidem rytmizovalo čas. Zvonilo (lidově "klinkalo") se třikrát denně, ráno v 6, poledne ve 12 a večer v 18 hodin, přičemž klinkání vyzývalo k modlitbě Anděl Páně.

Zvoničky mají různé podoby, avšak ty nejvýraznější a nejslavnější poznáme dle typického rukopisu Dušana Jurkoviče. Jednou z Jurkovičových zvoniček je zvonice na loučce před Libušínem na Pustevnách. 

Horské prostredie česko-slovenského pohraničia v Javornícko, Beskydsko - Valašskej oblasti tvoria predovšetkým hlboké lesy. Historicky sú obývané ľuďmi, ktorí tu žijú a pracujú aj v súčasnosti  v ťažkých podmienkach a v ktorých je hlboko zakorenená viera v Boha. V dedinách na podhorí sú Božími chrámami kostoly, ale hlboko v horských dolinách, na kopaniciach alebo odľahlých samotách ich reprezentujú malé kaplnky, zvoničky, alebo kombinácia oboch. A práve tieto malé objekty pri práci v lese alebo na poli umožňovali ľuďom sa pomodliť priamo na mieste, kde sa nachádzali, ale plnili aj funkciu času a zvestovania udalostí v živote. Zvonilo sa ráno, na obed alebo večer, oznamovalo sa narodenie nového človeka, ale aj úmrtie tých, ktorí svoju pozemskú púť na tomto svete ukončili. Niektorí dokonca verili, že hlas zvona odháňa búrky a iné pohromy...

Skoro ku každej aj najodľahlejšej zvoničke a kaplnke sa viaže nejaká povesť, nejaká dejinná udalosť, alebo príbeh, ktoré si miestni podávajú z generácie na generáciu. A my vám predstavíme jeden z nich. Je síce v území asi najmladší, no svojím obsahom asi najpútavejší a najviac vystihujúci podstatu toto nášho projektu.

Na Kysuciach je viacero obcí, ktoré sú tvorené niekedy aj desiatkami osád alebo ich častí. V našom prípade sme si vybrali obec Zákopčie a v nej osadu „U Cabukov“. A tu sa udial príbeh reprezentujúci nielen vzor česko-slovenskej vzájomnosti, ale aj vzdávajúci hold ťažko žijúcim a pracujúcim ľuďom nielen v tejto osade, ale aj na celých Kysuciach. A dokonca tu nájdeme aj výrazný odkaz Dušana Jurkoviča. Tri aspekty v jednom...

Ak sa chceme dostať do osady „U Cabukov“ ku kaplnke so zvoničkou, akoby vytrhnutou z najkrajšej rozprávky, musíme najprv prejsť Zákopčianskou osadou „U Rulcov“ na horný koniec ďalšej osady „Zbunovia“. Odtiaľto nás čaká asi 800 metrový výstup po poriadne strmej kamenistej ceste k Cabukom. Spočiatku lesom, potom vyjdeme na lúčne partie s výhľadmi. Keď minieme krásnu maľovanú lavičku s obrázkami hríbov, prídeme k tabuli o chvále lesa sme na mieste. Trocha zídeme z cesty dolu a čoskoro sa pred nami objaví skoro 10 m vysoká kaplnka so zvoničkou zasvätená sv. Jozefovi. Hneď nás zaujme nielen svojou architektúrou, inšpirovanou stavbami Dušana Jurkoviča na neďalekých Pustevnách, ale aj svojou výraznou farebnosťou.

Jej príbeh sa začal písať počas covidovej pandémie na jar roku 2020. Pán Stanislav Maléř zo Starého Jičína má so synmi firmu na drevo a vlastní chalupu v osade U Rulcov. Náčrty a plány kaplnky si zhotovil sám, stavali ju zo smrekových a dubových trámov. Dokončená bola v novembri 2020. Posvätenie kaplnky a zvona sa uskutočnilo 25. septembra 2021.

Dôvod, prečo sa rozhodol postaviť úplne novú kaplnku práve v tejto osade pramenil z jeho osobného vzťahu k tomuto miestu. Z tejto osady pochádzali rodičia jeho manželky Milky a v čase realizácie kaplnky sem jazdili už 45 rokov. Stavbou chcel vzdať hold nielen ťažko žijúcim a pracujúcim ľuďom zo Zákopčia, ale aj z celých Kysúc. Preto sa rozhodol urobiť niečo pre ľudí, ktorí tu prežili nielen ťažké, ale aj šťastné obdobia.